Stavebný denník matky I.

Aktualizováno: 19. 9.

Nedávno som publikovala moju poslednú prácu. V stupni odovzdania štúdie dokončenú, dokonanú, dokonalú – v rámci mojich schopností a časových možností. Snažím sa o dokonalosť, ale vždy to môže byť lepšie. A keď už to lepšie je, vždy to môže byť ešte lepšie. Avšak to, čo je dokonalé, je skutočne dokonané, a tým pádom mŕtve. A zrazu som videla tú prezentovanú prácu ako stagnujúcu energiu bez života. Zatiaľ čo som nenechala nahliadnuť do svojich ledabolých škíc, úvah, nedokončených dispozícií, kde je tú živosť, ktorá prúdi, vidieť a cítiť. Možno práve ich publikovaním by sa mohol vytvoriť priestor nových nápadov, spolupráce, vzájomnej inšpirácie, nových procesov.



Brené Brown definuje perfekcionizmus ako presvedčenie, že keď robíme veci dokonale alebo vyzeráme dokonale, môžeme sa tým vyhnúť bolesti z posúdenia a hanby. Perfekcionizmus má svoje korene v túžbe po prijatí a kladnom hodnotení okolia. Čiže čím viac lajkov, tým lepší spánok .)



Táto téma vo mne zreje už dlhší čas, veľkým aha momentom pre mňa bolo, keď mi moje dieťa (4r) povedalo, že nechce chodiť do školy, pretože ešte nevie čítať. A tak som si povedala, že sa pokúsim o prijatie strachu z ne-perfekcionizmu.



Pozývam teda nahliadnuť do môjho aktuálneho procesu tvorby:


Predtým, ako predstavím môj vonkajší proces tvorby domčeka, rada by som odpovedala na tieto dve otázky, aby som ozrejmila aj proces vnútorný:



1. Kto som? - Odhliadnuc od filozofických rozpráv, že nakoniec nie som nikto a všetko je ilúzia... V doobedňajších hodinách pracovných dní som architektka, poobede matka. V poslednom roku „slobodná matka“. Tento prívlastok som si však ešte úplne neosvojila, pretože v tom spojení všeobecne vnímam akúsi ľútosť, sebazaprenie, tvrdú prácu, neslobodu. A pritom odkedy mám tento status, nesie sa môj život v oveľa väčšej ľahkosti a prijatí. Okrem toho som človek hľadajúci odpovede na existenčné otázky, pustovník, ktorý sa presúva z miesta na miesto, experimentuje a berie život ako jedno veľké dobrodružstvo.



2. Aké je moje „prečo“? – moje "prečo" má korene v potrebe "spojenia" – sama so sebou, zemou... chcela by som ráno vyjsť von a cítiť rosu na bosých nohách. Áno, to je krásne poetické, ale tu prichádza na rad rozum... Ako dosiahnem, aby som v dnešnej dobe ako človek vážiaci si svoju slobodu, rodinu, voľný čas mohla žiť na "svojom" kúsku zeme? Ako sa môžem opäť spojiť so zemou, vytvárať zdravé komunity, vyskúšať si vypestovať vlastné jedlo, opustiť bezpečné a komfortné steny paneláka? Nikdy sa mi nechcelo do „krysích závodov“ - hypotéka na 30 rokov (ak ju dostanete), splátky, práca od-do, pre mňa to vždy bola paralela neistoty, neslobody, frustrácie... Súčasná situácia tieto závody posunula ešte o niekoľko levelov vyššie, a to už naozaj nie je pre každého. A tak sa u mňa začali tvoriť rôzne alternatívy...



Nejaký čas som si škicovala náš vysnívaný domček niekde na kraji lesa, ďaleko od všetkých. Pozemok by nemusel byť taký nákladný a ja môžem pracovať online, hlavné je, aby tam bol signál. Ale rozpad rodiny s touto predstavou zatočil a mňa obrázok niekde na samote začal trochu desiť... zamýšľala som sa aj nad komunitou, ale návšteva jednej mi nastavila veľmi silnú vnútornú stopku. (Nič proti komunitám, veľmi im fandím, len treba mať v hlave vyjasnené, s akou motiváciou do nejakej vstupujem.) Skúšala som sa spojiť s ďalšou mamičkou a zdieľať jeden malý domček, ale ani sem ma to nakoniec nevpustilo. Do úvahy prichádzal menší pozemok v záhradkárskej osade, no trh veľmi rýchlo rozfúkal aj tieto nápady.



Ak však máte zámer, ktorý je v súlade, cesta sa sama ukáže. Ale až v momente, keď ste ochotní všetky tie zámery pustiť .) A tak prišla ku mne ponuka od kamarátov - postaviť si vedľa nich malý mobilný domček na prenajatom pozemku, iba 15 minút od miesta, kde dnes prebývam. Mojej pustovníckej povahe to vyhovuje. Ak život zavelí ísť inam, domček sa vždy dá presunúť, predať,... Napriek tomu mi však predstava kolies úplne nezavoňala. Keď už niekde som, chcem mať korene ako-tak zapustené. Rovnako aj drevený rám je pre mňa sympatickejšou voľbou ako ten oceľový.



Toto bývanie však nie je pre každého. Domček s vonkajšími rozmermi 8x3,3m (dokonca premýšľam, že sa trochu „rozšupnem“ a dám to na 3,4m .) naozaj nemusí byť pre každého. Pre mňa samotnú je to ďalší experiment, profesionálny aj osobný. Stiesnený vnútorný priestor môže viesť k rôznym záverom – jedným z nich je trávenie väčšiny času na záhrade, terase, pod veľkým orechom, na vonkajšom parapete okna... Ale je tento priestor naozaj stiesnený, ak cez rozľahlé okná nedovidíte na koniec záhrady? Fascinuje ma princíp Petrovho „domu naruby“ (atelierhajek.com), kde práve priestor na rozhraní interiéru a exteriéru je tým najobývanejším, kde sa stiera hranica medzi domom a vonkajším priestorom.



Fascinuje ma predstava domu, ktorý nie je väčší ako kuchyňa dnešných rodinných domov. Tým, že je dom taký maličký, vyžaduje veľa pozornosti, premyslenie každého miesta – či už počas plánovania alebo v procese „zabývania sa“. Ja potrebujem mať všetko „na papieri“, resp. obrazovke, a tak posúvam čiarky o 2cm sem, o 2cm tam... stavebník so skúsenosťou sa zasmeje.) Viem.



Najbližšie nás čaká budúci víkend brigáda na pozemku, o ktorý sa nikto 17 rokov nestaral. Vyzerá to na veľkú rodinnú akciu, varenie gulášu a veľa fyzickej práce.



S ľuďmi, ktorí sú v tomto procese so mnou, sme si dali zámer, že to celé od začiatku do konca vezmeme ako hru, z ktorej sa môžeme veľa naučiť nielen o jednotlivých činnostiach, ale aj o sebe samých.




A tak sa poďme hrať!

251 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše